O zabezpečení stravovania rozhoduje zamestnávateľ

0 574
Ilustračné foto. TASR - František Iván
BRATISLAVA – Zamestnávatelia na Slovensku majú povinnosť zabezpečiť stravovanie pre tých zamestnancov, ktorí pracujú na plný úväzok.

Po prerokovaní so zástupcami zamestnancov môžu poskytnúť stravovanie aj dohodárom alebo konateľovi spoločnosti, a to za rovnakých podmienok ako zamestnancom. Ak s takýmto rozšírením budú zástupcovia zamestnávateľa súhlasiť, je možné považovať tento výdavok za daňový.

„Stravovanie musí zodpovedať zásadám správnej výživy a musí byť dostupné na pracovisku alebo v jeho bezprostrednej blízkosti. O spôsobe zabezpečenia stravovania rozhoduje zamestnávateľ a nie zamestnanec,“povedala pre TASR mzdová metodička poradenskej spoločnosti Accace Monika Berežňáková.

Zamestnávateľ môže zriadiť buď vlastnú firemnú kantínu, alebo ak to nie je možné, môže využiť zariadenie iného zamestnávateľa, ktoré sa nachádza v blízkosti. Najčastejším riešením v praxi je však zabezpečenie tejto povinnosti formou stravných lístkov a zamestnanec sa tak môže sám rozhodnúť, kam sa pôjde najesť.

„Ak by zamestnávateľ mal závodnú jedáleň, zamestnanec by sa mal stravovať v nej. Nemá právny nárok na stravné lístky, aj keby on sám uprednostnil tento variant. Ďalšou možnosťou zabezpečenia stravovania je peňažná forma. Využíva sa, keď nie je možné zabezpečiť zamestnancom stravu v blízkosti pracoviska. Napríklad, ak pracujú na výstavbe diaľnice. Alebo ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo zabezpečených spôsobov stravovania. Ak zamestnávateľ poskytuje peňažný príspevok, je oslobodený od dane a odvodov v rovnakej výške, ako by zamestnancom prispieval na stravné lístky,“ upozornila ďalej mzdová metodička. Podľa nej by bolo oveľa flexibilnejšie, ak by sa zamestnávatelia mohli rozhodnúť, či zamestnancovi poskytnú peňažný príspevok namiesto napríklad stravného lístka, nakoľko jeho výhodou je najmä úspora nákladov za agendu stravných lístkov, čo sa zobrazí v mzdových nákladoch firmy.

V prípade, že sa zamestnávateľ rozhodne pre variant stravných lístkov, musí poskytnúť stravný lístok zamestnancovi za každý pracovný deň, v ktorý odpracoval viac ako štyri hodiny. Ak tento čas v jeho bežný pracovný deň neodpracuje, hoci je to z dôvodu polovičného úväzku, nemá nárok na stravný lístok. „V niektorých prípadoch pracujú aj zamestnanci na polovičný úväzok viac ako štyri hodiny denne. Môžu pracovať štyri dni v týždni po päť hodín. Potom majú nárok na stravné lístky za všetky štyri odpracované dni v týždni,“ zdôraznila Berežňáková.

Minimálna hodnota stravného lístka sa od 1. januára 2014 zvýšila z 3 eur na 3,15 eura. Hodnota je oslobodená od zdravotného, sociálneho poistenia a dane z príjmov. Zamestnávateľ prispieva 55 % z hodnoty stravného lístka, čo je minimálne 1,73 eura a maximálne 2,31 eura (t.j. 55 % zo sumy 4,20 eura). Ak zamestnávateľ dáva zamestnancovi stravný lístok v hodnote 4,20 eura, zamestnávateľ na neho prispieva sumou 2,31 eura a zamestnanec sumou 1,89 eura, ktorá sa zrazí z mesačnej mzdy zamestnanca.

Zamestnávateľ môže zo sociálneho fondu uhradiť len časť, ktorú by inak uhradil zamestnanec. Ako vysvetľuje Berežňáková, takýto príspevok zo sociálneho fondu je v praxi často využívaný. „Je to výhodné, nakoľko je oslobodený od dane a odvodov. Ak by sa zamestnávateľ rozhodol využiť peniaze zo sociálneho fondu napríklad na príspevok na dopravu, je to pre zamestnanca menej výhodné, pretože ten už podlieha dani a odvodom,“ doplnila metodička poradenskej spoločnosti.

V prípade, že je zamestnanec na pracovnej ceste, nevzniká mu za tento deň nárok na stravný lístok, ale na stravné. Suma stravného závisí od dĺžky trvania služobnej cesty a je rovnako oslobodená od dane a odvodov. Stravné pri tuzemskej pracovnej ceste je za 5 až 12 hodín 4,20 eura, za 12 až 18 hodín 6,30 eura, za viac ako 18 hodín 9,80 eura.