M. SINGER: Euro nie je pre Česko motivácia

0 356

Bratislava 9. júla – Cielené intervencie držali českú korunu v posledných rokoch na slabších úrovniach, čo kritizovali politici, no kvitovali exportéri. Politiku slabej koruny obhajoval vtedajší guvernér Českej národnej banky a súčasný hlavný ekonóm skupiny Generali CEE Miroslav Singer. V rozhovore v rámci projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky hovoril aj o tom, prečo euro nie je príťažlivé pre Česko, prečo debata o príslušnosti k jadru únie je len politické gesto a či je potrebná dlhová brzda na Slovensku a v Česku.

Do funkcie guvernéra centrálnej banky ste nastúpili v roku 2010. Vtedy to vyzeralo, že česká ekonomika je po kríze z najhoršieho vonku. Predpokladali ste už vtedy, že budete musieť riešiť problémy v ekonomike?

Boli sme pripravení na to, že môžu prísť. Druhý ekonomický prepad sa zopakoval nielen u nás a slabosť ekonomiky v roku 2010 nebola až taká citeľná. S rizikom, že sa prepad zopakuje, sme vtedy žili.

V tom období začala v Európe klesať inflácia až na nulovú úroveň. Neskôr klesla ešte nižšie a bola z nej deflácia. Vtedy ste zvažovali intervencie na oslabenie koruny, aby ste podporili ekonomiku. Bolo to najťažšie rozhodovanie vo vašej pozícii?

Nie, nebolo. Intelektuálne to bolo relatívne jasné rozhodnutie. My sme už od roku 2011 debatovali, čo by sme robili v situácii, keby sa ekonomika blížila k deflácii. Oslabenie meny ako impulz pre ekonomiku je učebnicový príklad.

Vo svojej knihe „Jak shodit kila a oslabit korunu“ ste písali, že ste k rozhodnutiu intervenovať proti korune chceli pristúpiť skôr ako v novembri 2013…

Dvakrát sme o tom hlasovali neúspešne. No s výhodou spätného pohľadu a toho, aký bol vývoj v Európe, môžem dnes povedať, že toto rozhodnutie malo prísť skôr. Ľahko však byť generálom po vojne.

Bolo veľké riziko, že by deflácia mohla poškodiť českú ekonomiku?

Česká ekonomika, na rozdiel od slovenskej, sa dostala do obdobia, keď firmy aj domácnosti začali relatívne silno šetriť. Príjmy nestúpali, no úspory v bankách sa zdvihli o tretinu za päť rokov. Slovensko v tom čase stimulovalo ekonomiku fiškálnymi opatreniami a spotrebiteľská horúčka u vás nikdy neopadla. Preto ste aj mohli jednoduchšie prekonať obdobie deflácie. Aj tak ste nemali žiadny ekonomický nástroj, ktorým by ste jej čelili.

Ako sa spätne pozeráte na obdobie slabej koruny? Bol to správny krok?

To, čo sme si od tohto rozhodnutia sľubovali, sa splnilo. Dokonca ešte viac ako sme čakali, čo mimochodom potvrdili viaceré štúdie zaoberajúce sa menovým kurzom ako prostriedkom na stimulovanie ekonomiky. Najmä v oblasti hrubého domáceho produktu priniesla viac, ako sa od nej očakávalo.

Stimulácia pomohla výrazne českému exportu. Podľa údajov Asociácie exportérov intervencie im priamo priniesli hodnotu viac ako 700 miliárd Kč a nepriamo takmer 600 miliárd Kč. Potvrdilo to vaše očakávania?

Z hľadiska exportérov to bol dobrý krok. Paradoxne, to však bol dobrý krok aj z hľadiska importérov. S rastúcim exportom stúpali aj dovozy. V roku 2014, prvom intervenčnom, stúpli dovozy medziročne o 14 %. Slabá koruna vytiahla ekonomiku zo stavu postupného zmrazovania a znovu ju naštartovala.

Šliape už dobre v súčasnosti?

V súčasnosti je už v úplne inej situácii. Pri cestovaní metrom vidím slovné spojenie, ktoré by som už nikdy po páde komunizmu neočakával, a to je náborový príspevok. Česká ekonomika trpí predovšetkým na nedostatok pracovnej sily, čo je svojím spôsobom celkom pekný problém.

Politiku slabej koruny často kritizovali politici. Napríklad prezident Miloš Zeman sa vyjadril, že to považuje za nepovolený doping. Dali vám výsledky za pravdu?

Nevidím veľké racio v slovnom spojení nepovolený doping. Menová politika má za úlohu stabilizovať hospodárstvo počas ekonomického cyklu a takto pôsobí už od vzniku Československa.

Spomínali ste slovné spojenie náborový príspevok a problém nedostatku pracovných síl. Rovnakému problému čelí aj Slovensko. Čo s tým podľa vás?

Začínajú stúpať mzdy. Firmy, ktoré rast platov nedokážu uniesť, prestanú toľko vyrábať a prebytočných ľudí uvoľnia na trh práce. Tento problém sa dá ľahko vyriešiť samovývojom.

Na Slovensku sa debatovalo o historicky prvom štrajku počas pôsobenia spoločnosti VW Slovakia. Odborári presadili zvýšenie miezd a debatuje sa o tom, či rast mzdových nákladov nepoškodí konkurencieschopnosť slovenských firiem. Ako sa na to pozeráte aj z hľadiska českej ekonomiky, ktorá čelí podobnému vývoju?

V čase rekordne nízkej nezamestnanosti nie sú takéto obavy na mieste. Spomínam si na podobnú situáciu z rokov 2005 a 2006, keď za nami chodili exportéri, že ich trápia dve veci, príliš silný kurz koruny a to, že nemôžu zohnať ľudí. Ja som na to vravel, že to nie je možné. Ak by bol príliš silný kurz koruny, tak nemajú pre koho vyrábať, lebo by tak draho nevedeli predať, a tak by ich netrápil ani nedostatok ľudí. Všetko sa vyrieši tým, že rýchly rast miezd vyradí firmy, ktoré za týchto okolností nedokážu byť konkurencieschopné. Čo sa týka VW, tam je dôležité, aký je podiel mzdových na celkových nákladoch a ten stále nie je príliš vysoký. Tolerancia jeho manažmentu k týmto tlakom je, ako zistili slovenskí odborári, pomerne vysoká.

České a slovenské podniky, ktoré sú súčasťou nadnárodných koncernov ako VW, patria v rámci nich k najlepším. Kvalifikovaná pracovná sila je stále výhodou. Nebojíte sa, že ju môžeme stratiť?

Bojím sa skôr niečoho iného. Neviem ako na Slovensku, ale v Česku sa nedarí vrátiť matematiku do vzdelávacieho systému vo vyššej miere. Kvalifikovanosť znamená aj schopnosť ľudí myslieť a pracovať s číslami. To je dlhodobý problém. Rast miezd v koncernoch neznamená, že by mali odísť z Česka a Slovenska. Negatívne by sa to mohlo prejaviť jedine v prípade, keby rozhodovali o nejakej ďalšej expanzii.

V Česku sa čas od času diskutuje o tom, či zotrvať pri korune, alebo prijať euro. Česká národná banka je v tejto otázke zdržanlivá…

Zdržanlivý postoj je pochopiteľný, pretože je objektom takéhoto rozhodnutia a nie subjektom. Ani kapry nemôžu rozhodovať o tom, či majú radi Vianoce. Za tou zdržanlivosťou je postoj, že sa nezdá, že by prijatie eura prinieslo českej ekonomike niečo mimoriadne. Euro je veľká zmena, ktorá však ponúka relatívne málo pozitív pre českú ekonomiku. To je dôvod, prečo sa spomínaná debata odohráva len v teoretickej rovine. V praxi je otázne, čo za euro získame. U nás je 5-7 % pri pohybe kurzu vnímaných ako niečo dramatické. To však svedčí o tom, ako je kurz stabilný. Na Slovensku na konci Mečiarovej éry kurz klesol o tretinu. Vtedy si každý môže povedať, že možno by to chcelo inú menu.

Aj to bol pre Slovensko dôvod?

Presne tak. Rovnako ako odhodlanie niekoľkých politických garnitúr po sebe – plniť a dodržať záväzky spojené s prístupom do eurozóny, ktoré je pozitívne. V Česku ťažko môžete niekoho motivovať eurom, pretože nevidí dramaticky pozitívny posun v tom, čo by prinieslo.

Pomohlo euro slovenskej ekonomike?

Na zodpovedné hodnotenie si ešte musíme počkať. Na tom som sa ešte ako guvernér zhodol s kolegami z Národnej banky Slovenska. Nie je ešte úplne jasné, kam povedie vývoj v eurozóne a ako sa vyriešia krízové situácie, ktoré prechádzajú z Grécka do Španielska a do Talianska. Pokiaľ sa toto vyjasní, bude čas zhodnotiť aj vývoj na Slovensku.

Na európskej úrovni sa už vedie diskusia, ako ďalej v integrácii. Hovorí sa o viacrýchlostnej EÚ. Slovenský premiér Fico už viackrát deklaroval, že Slovensko by malo patriť k jadru EÚ. Myslíte, že stredoeurópske krajiny ako Slovensko a Česko by mali patriť k štátom, ktoré rozhodujú o smerovaní a nastavení EÚ?

Túto debatu som zažíval viac ako jedenásť rokov na rokovaniach českej vlády. V skutočnosti je to viac politické heslo než skutočná realita. Realitou je, že buď je EÚ ťahaná veľkými krajinami, alebo sa na ničom nevie dohodnúť. Idea príslušnosti k tvrdému jadru ukazuje záujem sedieť pri stole s nimi a môcť im pritakávať.

Dokáže sa EÚ v súčasnosti posúvať ďalej aj pri problémoch s migračnou krízou alebo nástupom pravicových politických síl?

Základným problémom EÚ sú jej súčasné elity a nie pravicové sily.

Ak hovoríme o elitách, sám ste zažili počas svojho pôsobenia viacero vlád a prezidentov. Píšete o tom aj vo svojej knihe. S ktorým prezidentom sa vám najlepšie spolupracovalo?

Možno vás prekvapím, ale ja som prezidentov v zásade nepotreboval. Na druhej strane, ani pri menovaní členov bankovej rady sa zasa prezidenti nikdy neobracali na guvernéra. Hovoril som si, že prezident musí byť dostatočne súdny, aby tam menoval kompetentných ľudí. Mojou úlohou bolo, aby títo ľudia mali v rámci banky dostatočný priestor a boli naplno využité ich schopnosti. K tomu som prezidenta naozaj nepotreboval. Česká národná banka je silná a nezávislá inštitúcia, ktorá na to, aby úspešne pôsobila, nepotrebuje špeciálne vzťahy s politikmi.

Nebolo ani výhodou, že v prípade prezidentov Klausa a Zemana ide o ekonómov?

Úprimne povedané, mám problém vnímať pána prezidenta Zemana ako veľkého ekonóma. Nie je to tak, nutný dialóg je veľmi mizivý. Keby prezidentom nebol ekonóm, tak sa z hľadiska fungovania centrálnej banky vôbec nič nestane.

Na Slovensku máme zákon o rozpočtovej zodpovednosti, ktorý zaviedol takzvanú dlhovú brzdu. V súčasnosti sa diskutuje o jej zmäkčení. Je takýto inštitút potrebný a dôležitý v krajinách EÚ po skúsenostiach z krízového obdobia na konci minulej dekády?

Ako kde. My ju nemáme a trúfam si povedať, že – s výnimkou roku 2010 – máme fiškálnu politiku v medziach rozumných a konzervatívnych noriem. Jedinou nevýhodou je, že máme tendenciu príliš míňať v dobrých časoch a príliš škrtiť výdavky v horšom období. Napriek tomu však nedochádza k excesom na jednu alebo druhú stranu. Sú však krajiny, kde je dlhová brzda potrebná, pretože majú tendenciu k menej rozumnej fiškálnej politike.

Slovenská ekonomika takúto brzdu potrebuje?

Boli obdobia, keď mala sklony ísť do príliš vysokého rozpočtového deficitu, a preto určite nie je na škodu, že ju máte.